Dana Horáková
S nami sa nikto neučil!
S nami sa nikto neučil!
V súvislosti s učením a školskými povinnosťami svojich detí, rodičia často hovoria: „S nami
sa nikto neučil, naši ani nevedeli, že chodím do školy.“
Napospas nás nenechali a keď bolo treba, pomáhali. Zaspomínajme a vydolujeme obrázky,
ako nám zháňali pomôcky, fotili v robote maturitné odpovede, lebo kopírky sme doma
nemali. Možno pri nás zašívali, žehlili. Ale boli s nami.
Také nervy, ako majú rodičia dnes, tí naši s nami nemali. Lebo jedno písmeno sme sa učili
týždeň, nie deň, čiarky a oblúky sme písali mesiace, nie týždeň, násobilku sme sa začali učiť
ako tretiaci a nie naraz s delením. Pero bolo za odmenu. Až keď pani učiteľka videla, že
vieme. Diktát sa písal v druhom polroku, nie po pár mesiacoch v škole.
Neotravovali nás zbytočné informácie z internetu a prsty sme nemali prirastené k mobilom.
Neprijímali sme informácie, ktorým sme vôbec nerozumeli. Dobrá pomoc rodičov bola, že
dospelácke debaty sme veľakrát nemohli počúvať. Lietali sme vonku a čistá hlava ľahko
prijímala pomalšie dávkované informácie.
Teraz je to tak, ako je. Dobre? Zle? Každý máme svoju odpoveď. Mať dnešné väčšie
vymoženosti, prináša aj väčšiu zmenu v prístupe ku všetkému. Aj ku školským
povinnostiam našich detí. Deti musia doma viac, lebo v škole je toho viac, ale času už
menej. Pomáhajme im, aby sa nestrácali v mori informácií, ktoré na nič nepotrebujú.
Seďme pri nich, keď robia cvičenia. Lebo samému sa všetko zdá zložitejšie. Pochopme, že
to treba, robme to a bude dobre.
