S nami sa nikto neučil!

V súvislosti s učením a školskými povinnosťami svojich detí, rodičia často hovoria: „S nami

sa nikto neučil, naši ani nevedeli, že chodím do školy.“

Napospas nás nenechali a keď bolo treba, pomáhali. Zaspomínajme a vydolujeme obrázky,

ako nám zháňali pomôcky, fotili v robote maturitné odpovede, lebo kopírky sme doma

nemali. Možno pri nás zašívali, žehlili. Ale boli s nami.

Také nervy, ako majú rodičia dnes, tí naši s nami nemali. Lebo jedno písmeno sme sa učili

týždeň, nie deň, čiarky a oblúky sme písali mesiace, nie týždeň, násobilku sme sa začali učiť

ako tretiaci a nie naraz s delením. Pero bolo za odmenu. Až keď pani učiteľka videla, že

vieme. Diktát sa písal v druhom polroku, nie po pár mesiacoch v škole.

Neotravovali nás zbytočné informácie z internetu a prsty sme nemali prirastené k mobilom.

Neprijímali sme informácie, ktorým sme vôbec nerozumeli. Dobrá pomoc rodičov bola, že

dospelácke debaty sme veľakrát nemohli počúvať. Lietali sme vonku a čistá hlava ľahko

prijímala pomalšie dávkované informácie.

Teraz je to tak, ako je. Dobre? Zle? Každý máme svoju odpoveď. Mať dnešné väčšie

vymoženosti, prináša aj väčšiu zmenu v prístupe ku všetkému. Aj ku školským

povinnostiam našich detí. Deti musia doma viac, lebo v škole je toho viac, ale času už

menej. Pomáhajme im, aby sa nestrácali v mori informácií, ktoré na nič nepotrebujú.

Seďme pri nich, keď robia cvičenia. Lebo samému sa všetko zdá zložitejšie. Pochopme, že

to treba, robme to a bude dobre.

Nejnovější příspěvky