Po kom to dieťa je?
Kde to videl? Kto ho to naučil? Prečo je taký?
Sú vám tieto otázky povedomé? Máte pocit, že zvládnuť učenie je častokrát nad vaše sily? Kedy vás prenasledujú takéto myšlienky? Je to vtedy, ak:
Dieťa robí presný opak toho, čo je práve potrebné?
Nechce sa mu učiť?
Nie je ochotné plniť si svoje povinnosti?
Často sa vyhovára na druhých? (učiteľov, spolužiakov a na vás)
Nechce si robiť domáce úlohy?
Zabúda si zaznačiť, čo dostanú v škole na úlohu?
Neučí sa ani vtedy, keď vám to sľúbil a dohodli ste sa na tom?
Správa sa drzo, klame a veci okolo školy zahmlieva?
Takéto, alebo veľmi podobné veci pozorujeme na deťoch pomerne často. Prečo to tak je? Kto za to môže? A čo môžeme urobiť my, aby sa takéto situácie neopakovali? Skúsme sa pravdivo pozrieť sami na seba:
Hovoríme deťom vopred, čo od nich očakávame, čo a ako majú robiť a koľko majú času, aby príkaz splnili?
Overujeme si, či dieťa rozumie, čo mu hovoríme?
Plníme sľuby, ktoré deťom dávame?
Stanovíme pri učení pevné pravidlá, ktoré dodržiavame alebo ich často meníme?
Kritizujeme prácu učiteľov pred deťmi?
Stále kontrolujeme svoje deti, alebo dôverujeme ich detskému úsudku?
Máme dosť trpezlivosti počkať, kým sa s úlohou popasuje, alebo to radšej urobíme za neho?
Počkáme na odpoveď svojich detí, alebo im „vkladáme do úst“ svoju odpoveď?
Ako trest za „neposlušnosť“ dávame úlohy naviac a čudujeme sa, že učenie neznášajú?
Ukazujeme im, že v živote sú aj povinnosti a nielen zábava? Vedia, že mnoho vecí sa robiť musí, aj keď sa nám nechce? Vedia, že nemôžu robiť iba to, čo im je príjemné, ale musia zvládnuť aj menej dobré veci?
Kritizujeme deti často - najmä pri učení?
Kedy majú deti viac našej pozornosti? Keď je všetko v poriadku, alebo vtedy, keď treba riesiť problémy?
Akceptujeme, že deti majú nárok robiť chyby, a to nielen pri učení? Dovolíme im, aby ich robili?
Zamyslime sa. Ak zmeníme hoci len málo z tohto zoznamu my rodičia, niečo sa zmení aj u našich detí. To niečo môže znamenať veľkú vec.
