Plač a hnev pri učení na dennom poriadku?
Nepoznám ani jedného rodiča, ktorý by mohol povedať, že pri doučovaní alebo vysvetľovaní učiva dieťaťu nikdy nezvýšil hlas, vždy zachoval pokoj a vysvetľoval učivo dovtedy, kým učebnej látke jeho ratolesť porozumela. Tým však nechcem povedať, že takí nie sú. Len ich nebude až tak veľa, alebo.....
Nervozita začína už po ceste domov, keď 3 krát položíte dieťaťu otázku „Čo bolo v škole?“ a 3 krát dostanete rovnakú odpoveď „Nič“. Po príchode domov od dverí vydávate príkazy typu „Choď si pripraviť veci do školy! Ukáž aký máte rozvrh! Najskôr si napíš písomné úlohy! Čo sa máte učiť?“ Toto všetko je v poriadku. Lenže vy popri tom, ako sa zaujímate o domáce úlohy dieťaťa, vykladáte nákup v kuchyni, vyberáte hrniec z kuchynskej linky, naložíte do práčky. A vaše slová zanikajú niekde na pol ceste medzi kúpeľňou a písacím stolom v detskej izbe.
O chvíľu idete skontrolovať, koľko z vašich „usmernení“ je splnených. A vždy vás znovu prekvapí, že váš žiačik sedí na koberci pri skladaní lega, alebo že malá študentka už desiaty raz vymenila barbine gumičku vo vlasoch. Tu je ten moment, ktorý poznáme: „Ty ma nepočúvaš? Prečo si si nevybrala úlohy z tašky? Ešte sa máš doučiť básničku! Okamžite začni, inak si ma neželaj!“
Domáce úlohy sa začínajú robiť s očami plnými sĺz a za prítomnosti obrovskej nervozity. Verte, že v takomto stave to ide niekoľkonásobne pomalšie a s oveľa väčším odporom.
Deti sú schopné na učenie „zabudnúť“
V jednom máte určite pravdu. Naozaj ste to všetko už hovorili. Ale overili ste si, či vaše slová dorazili, kam mali? Inými slovami, počulo vaše dieťa to, čo ste polohlasne hovorili pri sporáku alebo pri vyberaní nákupu zo šuštiacej igelitky?
Deti sa dokážu ponoriť do svojho legového a barbinovského sveta veľmi rýchlo a veľmi hlboko. Vtedy nevnímajú okolo seba nič. Ani vaše rozkazy. Keď na ne potom zvýšite hlas, nerozumejú, prečo sa to deje. Veď mama neprišla k nim, nič im nepovedala, tak prečo teraz kričí?
Ako sa to celé končí, viete sami. Úlohy sú napísané, básničku ste sa spolu doučili. Trvalo to dlho, neostal čas na hranie. Váš školák leží v posteli a ticho vzlyká pod perinou, lebo nestihol dostavať legovú ohradu a vy máte znovu ten zlý pocit, lebo ste učenie a prípravu do školy nezvládli bez kriku.
Ako dosiahnuť, aby sa dieťa začalo učiť?
Ak deťom niečo hovoríte, niečo prikazujete, najskôr sa uistite, že počujú a rozumejú, čo im hovoríte. Buďte pri nich, pozerajte im do očí, keď žiadate, aby niečo urobili. Len tak budete mať istotu, že aj vykonajú to, čo od nich požadujete. Váš zvýšený hlas nebude potrebný a učenie prestane byť nočnou morou.
