Nechajme deti existovať!

Keď niečo existuje, tak to jednoducho je, žije a trvá. A naše deti predsa sú a žijú. Tak načo o tom hovoriť? Pretože v ich živote máločo trvá.

Deti existujú väčšinou tak, že počujú jeden príkaz za druhým - choď sa učiť, počúvaj, ponáhľaj sa, nebež - a mnohé iné, ktoré sú nám rodičom dobre známe. Bolo by to v poriadku, ak ... Ak by to, čo majú spraviť, aj nejaký čas trvalo.

Dieťa počuje - choď sa učiť. Fajn a ďalej? V tom lepšom prípade sadne za stôl a čaká, obzerá sa, začne sa zabávať a odbieha. Neučí sa. Zvýšeným hlasom zopakujeme príkaz a stane sa to isté. Uplynie skoro hodina, úloha nie je hotová, rodič nervózny, slzy sú na krajíčku. Čo s tým?

K úlohám si sadnite s dieťaťom aj vy. Postupne mu hovorte, čo má robiť a vždy počkajte až úkon urobí. Prikážete vybrať všetky veci z tašky? Ok, počkajte až samé tašku vyprázdni. Poviete, aby uložilo perá a ceruzky do peračníka? Fajn, počkajte až to urobí. Vonku prikážete, aby nebežalo? Chyťte ho za ruku a chvíľu sa s ním pomaly prechádzajte.

Už rozumiete? To je to, čo trvá, čo hneď neprestane. Nechajte deti existovať v danej situácii. Len tak zistia, čo vaše slová s príkazmi znamenajú a budú im rozumieť, vedieť podľa nich konať. Inak sú vaše slová len šifry, ktoré nedokážu rozuzliť.