Moje dieťa píše len tlačeným písmom. Veď v pohode.
Písanie je prvá vec, ktorú nás v škole učili. Čiarky, oblúčiky aj vlnovky sme museli trénovať dlho a dôkladne. Až keď boli tvary dokonale zvládnuté ceruzkou, mohli sme vziať do ruky pero a začať písať.
O tom, kto a kedy začne písať perom rozhodovala pani učiteľka, ktorá mala more trpezlivosti a skúseností. Chápala, že jeden potrebuje času viac, iný menej, aby boli písmená dokonalé.
Písať sme sa naučili naozaj všetci. Potrebu poznať rovnako dobre tlačené aj písané písmená, nespochybňoval nikto. Prečo je to zrazu inak?
Pri ťukaní do počítačov, mobilov či tabletov, nepotrebujeme ovládať písané písmo. To je pravda.
Ale kde sa vzala myšlienka, že aj v škole by sa mali naše deti učiť najskôr len písmo tlačené? A kedy potom nastane vhodný čas na to, aby sa naučili písmo písané?
Moja skúsenosť hovorí, že nikdy. Na to, aby sa niekto naučil dokonale ovládať písané písmo, potrebuje dosť času a trpezlivého človeka v podobe pedagóga vedľa seba. Vo vyšších ročníkoch už ten čas nie je. A možno ani trpezlivý pedagóg.
Keď príde tretiak či piatak s tým, že nevie písať, začína beh na dlhé trate. Naučiť ho písať písaným písmom, ide ťažko. Ruka je neohybná, návyky nesprávne a vôľa naučiť sa to, je neporovnateľne menšia ako u prváčikov.
Vždy budú medzi nami vzdelaní ľudia, ktorí vedia krásne písať písaným písmom, poznajú všetky tvary tlačených písmen a obidve formy písma vedia správne prečítať. Hovoríme o nich, že sú gramotní.
Ak naše dieťa niektorú časť z toho nebude ovládať, bude mať mnoho dverí v živote zatvorených. Spolupráca s niekým, kto písané písmo bežne používa, bude nemožná. Nebude totiž vedieť tieto znaky prečítať. Informácie napísané písaným písmom sa k nemu nedostanú. A verte, že môžu byť veľmi veľmi dôležité pre dosiahnutie úspechov v živote.
Človek, ktorý nepozná a nevie používať všetky znaky písaného aj tlačeného písma, má označenie pologramotný. Nepochybujem o tom, že žiadny rodič netúži po takomto označení pre svoje dieťa. Je to skutočne míľový krok – späť.
