Keď nechceš, nemusíš!

Škola, krúžky, všetko funguje. Ale keď pani učiteľka prekvapí písomkou, ktorá dopadne zle, keď žiak nezvládne skúšobný monitor, keď sa kopia zlé známky, vtedy to už pohodové prestáva byť. Začneme sa obzerať po pomoci s učením.

„Ja nemôžem, mám futbal“, „to nestihnem, je tanečná“, „to je neskoro“ ........

Zaujímavé je, že nikdy nie je neskoro na futbalový tréning a tanečnú s deťmi tiež stihneme vždy. Len na doučovanie nie je čas.

Keď nastane chvíľa, že sa nič iné nedá robiť, len sa viac učiť, rozhovory sú takéto: „Chceš tam chodiť, chceš to skúsiť, chceš, chceš....“?

Neviem ako veľmi je uvedomelý druhák či štvrták, ktorý vie posúdiť, čo potrebuje a čo nie. Napriek tomu fungujeme systémom: Keď nechceš – nemusíš. Naozaj?

Si unavený? Nechce sa ti dýchať? Tak nedýchaj.

Extrémna situácia, viem. Ale ak by sme to urobili, neprežijeme. To isté sa stane, keď necháme deti robiť len to, čo chcú. Nenaučia sa, že v živote sú veci, ktoré robiť musia, pretože inak neprežijú. No a učiť sa musia.

Až neskôr uvidia, že to prináša výsledky. Budú lepší ako iní, spoľahnú sa na svoj rozum, nebudú od nikoho závislí, budú mať vo všetkom istotu. Čo to znamená? Lepšia škola, lepšie vzdelanie, lepšia práca v lepšej firme, lepší život. Čo myslíte, je to dosť či málo?